Tvorba našich rodákov

Predstavujeme pani Hudecovú

Predstavujeme Katarínu Hudecovú

Návšteva pani Hudecovej

Aj keď spisovateľka, textárka piesní a poetka Katarína Hudecová, rodená Chromá, nie je našou rodáčkou v zmysle litery zákona, ona sa vždy hrdo hlásila a hlási k našej obci. Aj podstatná časť jej tvorby je úzko spätá s našou dedinou.
Vždy sa rada vracala a aj sa vracia do Nitrianskej Blatnice, dedine svojho detstva a mladosti.
Do našej obce prišla ako trojročná so svojou 7-ročnou sestrou a rodičmi, otcom Tomášom (naším rodákom) a matkou Oľgou. Jej otca zavial vojnový vír 1. svetovej vojny na Ukrajinu, kde sa aj oženil. Túžba po domove bola silná, a tak sa rozhodol vrátiť. A manželka s deťmi, išla samozrejme s ním.
Katarína Hudecová mala od detstva po mame zdedenú lásku ku knihám. Najprv sa venovala tvorbe textov populárnych piesní, pretože mala vždy blízko k poézií. Ako píše vo svojej najnovšej knižke „Písané životom – Melódie slov“, už mala rodinu
(dve deti), keď: „…práve som čistila zeleninu do polievky (asi tak nejako to bolo), zrazu mi ruky zdreveneli a vyrazilo mi dych. Ohlásili pesničku s názvom Čučoriedky“. Áno, bol to prvý text z autorskej dielne Kataríny Hudecovej, ktorý zaznel v rozhlase v podaní známeho (a dnes už nebohého) Ivana Krajíčka na hudbu Pavla Zelenaya.Priestor nám nedovolí rozobrať širokú paletu tvorby našej (takmer) rodáčky. Viac ako 200 textov piesní, ktoré mali v repertoári Jana Kocianová, Eva Pilarová, Marcela Laiferová, Elena Blehárová, Ivan Krajíček, Miroslav Švába, Eva Kostolányová, Eva Máziková a ďalší svedčí o veľkej autorskej erudícii a tvorivom rozsahu Kataríny Hudecovej. Na jej konte sú však aj literárne práce, ktoré vydala knižne, básnické zbierky, epigramy, poviedky, satirické postrehy a pod.. Spolu desať publikácií, ktorých najmä prozaické práce sa dotýkajú našej obce, jej už
dnes nežijúcich postáv a osobností, ktoré dotvárali kolorit dedinky pod Marhátom.
Jej najnovšia knižka „Písanie životom…“ nám našu Katku (iste sa neurazí za toto familiárne oslovenie) približuje ako skvelú pozorovateľku života u nás pred pár desiatkami rokov. Prinášame na stránky jej báseň, ktorú venovala Nitrianskej Blatnici, dedine najbližšej jej srdcu.

Báseň venovaná Nitrianskej Blatnici
Úryvok básne venovanej Nitrianskej Blatnici


Ďakovný list pani Hudecovej

Vážený pán starosta!
Vážené obecné zastupiteľstvo!
Vážení občania Nitrianskej Blatnice!


    Priznám sa, že neviem začať svoj ďakovný list Vám všetkým.
    Asi bude najsprávnejšie vrátiť sa do ďalekej minulosti druhého decénia dvadsiateho storočia, kedy devätnásťročný občan Šarfie, Tomáš Chromý s dreveným vojenským kufrom opúšťal svoju rodnú obec, aby tak, ako mnoho ďalších slovenských chlapcov a mužov odišiel prelievať krv za záujmy Rakúsko-Uhorskej monarchie, „za cisára pána a jeho rodinu“. Už o niekoľko mesiacov padol do ruského zajatia, z ktorého sa vrátil do svojej rodnej obce Šarfie o šestnásť rokov aj so svojou rodinou, ktorej ako trojročná som bola jej najmladšou príslušníčkou.
    Myslím, že náhody neexistujú – kdesi vo hviezdach nekonečného univerza bolo dávno predurčené, že do svojej dospelosti budem vyrastať v tejto, pre mňa najkrajšej dediny, ktorá práve pred šesťdesiatimi rokmi bola po Božej spravodlivosti prekrstená na Nitriansku Blatnicu.
    Až po hrob si v pamäti nesieme svoje detstvo. Moje, ako v tom čase detstvo mnohých mojich vrstovníkov nebolo závideniahodné. Z pohľadu súčasnosti bolo však nevinné, čisté a krásne vzájomnou spolupatričnosťou všetkých obyvateľov obce. Radosti jednotlivca, súženie, žiaľ za najbližšími, bieda, nemoci a prírodné pohromy boli vždy vecou všetkých obyvateľov. Každodenný chlieb modlitbou vyprosený a tvrdou prácou dorobený takisto bol alebo nebol istotou všetkých. Až kým som si ako štrnásťročná musela odísť zarábať na vlastné živobytie, „tam plynul detstva môjho raj“. Tam som sa naučila čítať, počítať, písať…
    Práve písanie sa mi stalo predpokladom Vášho uznania a v nedávnych dňoch udelenia mi vzácneho vyznamenania – Čestného občianstva za moju tvorbu, ktorej géniom loci bola práve naša dedina a jej priliehavé okolie. Úžasná presila zážitkov mladosti ma nútila vyslobodzovať zo zabudnutia spôsob života vidieckeho človeka v minulosti, jeho borbu za udržanie sa nad hladinou, jeho tešenie sa zo života, jeho krajové zvyky, piesne, príslovia, dialekt a mentalitu. To všetko som chcela zachovať potomkom, aby toho vedeli čo najviac o svojich koreňoch a zavlažovali ich úctou a vďakou za všetko, čo po nich zdedili a ďalej môžu zveľaďovať na prospech košatého stromu ich rodov. Sama nemám právo hodnotiť, do akej miery sa mi to podarilo. O to je pre mňa vzácnejšie Vaše zhodnotenie mojich literárnych snáh. Aj o to, že sa mi tohto vyznamenania dostalo práve 11. júla, v deň 113. narodenín môjho nebohého otca, ktorý existoval na počiatku tejto, pre mňa významnej udalosti.
    Je mi nesmierne ľúto, že sa situácia vyvinula tak, že som sa osobne nemohla zúčastniť peknej slávnosti šesťdesiateho výročia premenovania našej obce a prevzatia si od Vašich volených zástupcov krásny morálny dar Čestného občianstva.
    Ďakujem, ďakujem! Ďakujem aj za jeho insígnie a oprávnenie ich zverejňovať. Ďakujem aj za všetky prílohy: krásne cédečko, predstavujúce všetky významnejšie ustanovizne a objekty Nitrianskej Blatnice. Za, na vysokej úrovni vydané Blatnické noviny pri tejto príležitosti, aj za obrázok Rotundy sv. Juraja, ktorá v mojej tvorbe je zastúpená viackrát.
    Uisťujem Vás, že Nitrianska Blatnica zostane navždy súčasťou môjho života.
    Želám Vašej práci na zveľaďovaní obce veľa úspechov. Želám Vám všetkým pevné zdravie!
    Vaša čestná občianka

Katarína Hudecová
Trenčianske Teplice 21.7.2008

Pani Zlata Solivajsová

V Banskej Bystrici zomrela v posledný deň roku 2010 čestná občianka obce Nitrianska Blatnica, popredná poetka, autorka diel pre deti a mládež, publicistka, členka Spolku slovenských spisovateľov Zlata Solivajsová (6. 5. 1922 Nitrianska Blatnica – 31. 12. 2010 Banská Bystrica).


Zlata Solivajsová bola pre svoje postoje v r. 1968 diskriminovaná. Jej súbor rozprávok Kľúč od každých dverí (1971) zošrotovali pod zámienkou, že ide o metaforické narážky na normalizačný režim. Od roku 1960 bola redaktorkou Stredoslovenského vydavateľstva v Banskej Bystrici. Redaktorské miesto musela v rámci normalizácie opustiť a až do odchodu na dôchodok v roku 1981 pracovala ako korektorka v banskobystrickej tlačiarni. Knižne sa prvý raz prezentovala súborom básní Jablká plné hviezd (1962), v ktorom preukázala zrelý autorský a osobnostný pohľad na dianie v závere uplynulého decénia. V knižnej kolekcii veršov Vyhnanie z raja (1967) sugestívne rezonujú motívy lásky, prírody a detstva. Nasledovali knižky pre najmenších čitateľov Svietnik s holubičkou a už spomínaný titul Kľúč od každých dverí (1971), ktorý s odstupom času po druhý raz vyšiel v zredukovanej podobe (1990). Po znemožnení publikovať svoje verše sa opäť vrátila ako poetka do literárneho života v r. 1992 básnickou zbierkou Pierko po pierku, v ktorej reflektuje prvky zložitej životnej empírie. Na prerušené lyrické úsilia organicky nadväzuje aj knihou básní Ucho uhly (2002). Je autorkou súborov veršov Naše zelené dažde a Listy do mŕtvej schránky. V jej literárnej i publicistickej tvorbe je zreteľné vlastenecké stanovisko ku kľúčovým spoločenských udalostiam. Čestné občianstvo obce Nitrianska Blatnica jej bolo udelené pri príležitosti 825. výročia prvej písomnej zmienky o obci v júli 2010.
 

„Česť jej pamiatke!“

Zverejnené 9. marca 2021.
Upravené 16. marca 2021.